Felix Ján Tkáč

Tak to bolo

Od roku 1981 sme chodievali hrávať po kostoloch. Keď organista išiel počas omše na príjímanie, opýtali sme sa ho, či môžeme zahrať nejakú pieseň. Keď nám dovolil, tak sme hrali. Také boli naše začiatky.

Keď neskôr padol komunizmus a ja som mal ísť do Ríma na kapucínsku generálnu kúriu, povedal som Ondrejovi: "Idem na niekoľko rokov do Talianska, kde v rámci pobytu podstúpim špeciálnu liečbu. Keď sa vrátim, budem zmutovaný. Takže mohli by sme nahrať tých našich desať piesní a to spôsobom, ako sme ich spievavali v kostoloch. Nech máme z tohto obdobia aspoň nejakú pamiatku."

Tak sme sa do toho pustili. Ja som spieval, Ondrej hral na harmoniku, na gitare sa k nám pridal Peter Lenč. Nahrávali sme v bratislavskom kapucínskom kláštore v kaplnke nad sákristiou. Bola prázdna, vďaka čomu tam bol aj pekný prirodzený hal. Nahrali sme to len tak na magnetofón. Ale na BASF efku béčko, čo zase bola nenormálna kvalita.

Potom som to vzal so sebou do Ríma. Raz, úplne náhodou, som bol zaviesť jedného operného skladateľa k sestrám pavlínkam, ktoré mali vydavateľstvo. Tam som videl stroje, ktoré dokázali rozmnožiť niekoľko audiokaziet naraz. Hneď ako som to zbadal, vravím: "Mám tu kazetu. Nedalo by sa to rozmnožiť?" A oni na to: "Dalo."

Najbližšie som tam prišiel aj s kazetou. Bolo to zašumené, preto som ich poprosil, aby to v rámci možnosti aspoň trochu očistili. Zároveň som im vravel, že celá nahrávka má len 21 minút, čo je dosť málo. Tak som navrhol, aby dali z jednej i z druhej strany to isté."

Zavolal som môjmu bratovi Matúšovi na Slovensko, aby urobil nejaký obal. Bol ochotný a urobil ho. Na prednú stranu dal Ježiša ťahajúceho kríž a k nemu názov "Ak chceš ísť za ním". 

Financie na vydanie nákladu 300 kusov som získal od niekoľkých dobrodincov a najmä od brata Pacifika, nášho generálneho definítora. Môj plán bol, že to budem predávať za výrobnú cenu, aby sme mali prostriedky na prípadnú reedíciu. Nechcel som na tom zarábať. Chcel som len, aby sa vrátilo investovaných 31 korún za kus. Môj predstavený na Slovensku mi na to ale povedal, že to nesmiem predávať, ale len rozdávať. Ak bude treba robiť dotlač, budeme to riešiť potom. Nechápal som to, ale poslúchol som ho.

Nakoniec sa ukázalo, že to bola správna cesta. Dotlač sme nerobili. Nebolo treba. Pretože kazeta sa šírila Slovenskom a jedna z nich skončili aj v rukách človeka, ktorý nám už v blízkom čase otvoril dvere do skutočného nahrávacieho štúdia. Ten chlapík sa volal Paľo Bulla, pre niektorých známejší pod menom Palec.